Max von Sydow

Svojim typickým vzhľadom severana: 192 cm vysoká vychudnutá postava, blond vlasy a podlhovastá, ostro rezaná tvár, vytváral Max von Sydow najčastejšie postavy mlčanlivých, húževnatých a prírodou ošľahaných mužov so strašidelne upretým pohľadom oceľovo modrých očí, pritom však súčasne veľmi citlivých, ktorí svojou typicky severskou uzavretosťou svoje utrpenie nedávajú najavo. Stal sa medzinárodne známym ako švédska filmová „antihviezda“ svojou dlhoročnou spoluprácou s režisérom Ingmarom Bergmanom. Neskoršie v Hollywoode bol pre svoj typicky škandinávsky vzhľad obsadzovaný najčastejšie do rolí cudzincov a zloduchov v komerčných filmoch najrôznejších žánrov a kvalít a s pribúdajúcim vekom aj do rozličných postáv charizmatických starnúcich mužov v dielach európskych režisérov. Jeho kariéra, ktorá obsahuje takmer 130 filmov zahrnuje veľmi odlišný druh postáv, ako napríklad cisár Ming v béčkovom akčnom filme podľa komiksovej predlohy Flash Gordon (1980) nebo naopak postava umelca Fredericka v umelecky náročnom filme Hana a jej sestry ( Hannah and her Sisters,1986 ) kultového režiséra Woodyho Allena. Max von Sydow sa počas svojej kariéry zaradil medzi najviac obdivovaných profesionálnych švédskych hercov. Max Carl Adolf von Sydow ako sa nazýva celým menom, vyrastal ako jedináčik v stredostavovskej luteránskej rodine Carla Wilhelma von Sydowa, univerzitného profesora škandinávskeho folkóru na miestnej univerzite v Lunde a školskej učiteľky barónky Grety Rappe. Malý Max navštevoval najprv cirkevnú školu v Lunde, kde sa ešte ako 9- ročný začal učiť angličtinu a nemčinu. Keď ako 14-ročný gymnazista navštívil prvýkrát divadlo v Malmo, kde uvidel Shakespearov Sen noci svätojánskej, natoľko ho to zaujalo, že s kamarátmi medzi ktorými bola aj neskoršia herečka Yvonne Lombardová založil na škole divadelný súbor, s ktorým inscenovali hry Hjalmara Bergmana a Augusta Strindberga. Prv než sa mohol Max naplno venovať umeniu, musel si v r. 1947-48 odslúžiť povinnú vojenskú službu. V rokoch 1948-51 Max von Sydow študoval herectvo na Kráľovskej akadémii dramatických umení v Stockholme, kde v tom čase študovala aj jeho neskoršie dlhoročná herecká kolegyňa Ingrid Thulin. Ešte počas štúdia debutoval malou úlohou vo svojom prvom filme Len matka ( Bara en mor,1949 ) švédskeho režiséra Alfa Sjoberga. Celkom pozitívny divácky ohlas mal aj jeho druhý film opäť pod réžiou Alfa Sjoberga: Slečna Júlia ( Fröken Julie, 1951 ). Po absolvovaní štúdia nastúpil angažmán do mestského divadla v Norrköping-Linköpingu. V rokoch 1953-55 pôsobil v Mestskom divadle v Hälsingborgu. V roku 1955 sa Max von Sydow stretol s významným umelcom Ingmarom Bergmanom, ktorému sa Max ako herec a ako človek tak zapáčil, že na Bergmanovu žiadosť prestúpil do Mestského divadla v Malmo ( 1955-60 ), kde pod jeho režijným vedením hral hlavné úlohy v drámach Tennessee Williamsa Mačka na rozpálenej plechovej streche ( 1956 ), Augusta Strindberga Erik XIV. ( 1956 ), Henrika Ibsena Peer Gynt ( 1957 ), v Moliéreho Misantropovi ( 1957 ) a Goetheho Faustovi ( 1958 ). Na základe vzájomného porozumenia oboch umelcov režiséra Ingmara Bergmana a herca Maxa von Sydowa sa ich divadelná spolupráca na Kráľovskom dramatickom divadle v Stockholme ( 1960 až 1974 ) onedlho preniesla z javiska pred filmovú kameru, kde sa Max von Sydow objavil celkom v 13 Bergmanovych filmoch a stal sa spolu s Gunnarom Björnstrandom a Erlandom Josephsonom jedným zo stálych mužských protagonistov Bergmanových psychologických a symbolických drám. Do medzinárodného povedomia sa zapísal hneď prvou bergmanovskou úlohou rytiera Antonia Blocka, ktorý sa pri návratu z krížovej výpravy stretáva so Smrťou a hľadá odpoveď na otázku zmyslu ľudskej existencie, v alegorickom snímku zo stredovekého Švédska Siedma pečať ( Det Sjunde inseglet, 1957 ). Rovnako presvedčivo a s dokonalou hereckou premenlivosťou dokázal stelesniť mnohé ďalšie bergmanovske postavy: Diabolsky kúzelník Albert Emmanuel Vogler, prevádzkujúci hypnotizérske kočovné divadlo, v historickej psychologickej dráme Tvár ( Ansiktet, 1958 ), stredoveký zeman Tore, ktorý pomstí zneuctenie a smrť svojej dcéry ( Birgitt Pettersson ), v stredovekej severskej legende o prepadnutí, znásilnení a zavraždení nevinnej zemianskej dcéry: Prameň panny ( Jungfrukällan, 1960 ), lekár Martin, ktorého mladá manželka ( Harriet Andersson ) trpí schizofréniou, v komornej dráme Ako v zrkadle ( Sasom i en spegel, 1961 ), rybár Jonas Persson, ktorý zo strachu z atómovej bomby spácha samovraždu vo filozofujúcom traktáte o o strate viery v Boha: Hostia večere Pána ( Nattvardsgästerna, 1962 ), chorobnými predstavami o prevteľovaní do démonov postihnutý maliar Johan Borg, ktorý sa svojimi bludmi snaží nakaziť svoju manželku ( Liv Ullmann ) a milenku ( Ingrid Thulin ) a o ktorého záhadnom zmiznutí z frízského ostrova rozpráva mysteriózny psychologický horor Hodina vlkov ( Vargtimmen, 1968 ), slabošský chorý hudobník Jan Rosenberg, ktorý sa so svojou ženou ( Liv Ullmann ) zbabelo prepožičia kolaborácii a nakoniec zradu vykúpi ďalšou zradou, v komornej protivojnovej dráme Hanba ( Skammen, 1968 ). Iný typ hrdinov, húževnatých a prírodou ošľahaných mužov, vytvoril v dielach ďalšieho švédskeho režiséra Jana Troella: prostý roľník Karl Oskar Nilsson, ktorého rodina je donútená ťažkými životnými podmienkami presídliť zo švédskeho vidieka do Ameriky, v dvojdielnom filmovom epose podľa románovej tetralógie Vilhelma Moberga Emigranti ( Utvandrarna, 1971 ) a Nová krajina ( Nybyggarna, 1972 ), kde si zahral spolu s Liv Ullmann, chorobne ctižiadostivý inžinier Salomon August Andrée, veliteľ vzducholode neúspešnej polárnej výpravy zo sklonku 19. storočia, vo filmovej rekonštrukcii podľa románu Pera Olofa Sundmana Let orla ( Ingenjör Andrées luftfärd, 1982 ), nórsky spisovateľ Knut Hamsun v životopisnom filme Hamsun ( 1996 ). Od polovice 60. rokov sa Max von Sydow postupne presadil i v Hollywoode, kde však bol pre svoj typicky škandinávsky vzhľad (vysoká postava, blond vlasy a podlhovastá, ostro rezaná tvár) obsadzovaný najčastejšie do rolí cudzincov a zloduchov v komerčných filmoch najrôznejších žánrov. Objavil sa napríklad ako nájomný vrah Joubert poverený odstránením agenta CIA Joea Turnera ( Robert Redford ) známeho krycím menom “kondor” v dramatickom thrilleri režiséra Sydneyho Pollacka Tri dni kondora ( Three Days of the Condor, 1975 ), tiež v nevydarenom pokračovaní Vyháňač diabla II: Kacír ( Exorcist II: The Heretic, 1977 ), alebo ako nemilosrdný cisár Ming v béčkovom sci-fi filme podľa komiksovej predlohy Flash Gordon ( 1980 ). Do malých úloh veliteľov, sudcov, ctihodných mužov, či naopak zloduchov v rade filmov si ho vyžiadali Američania kvôli jeho charizmatickému vzhľadu, čo boli role finančne dobre ohodnotené, no ich umelecká náročnosť nulová. Takto sa Max von Sydow objavil napr. po boku Sylvestera Stallona ( Víťazstvo (1981), Sudca Dredd (1995) ), Arnolda Schwarzeneggera ( Barbar Conan, 1982 ), Seana Conneryho ( v bondovke Nikdy nehovor nikdy, 1983 ) a v rade ďalších filmov. K jeho umelecky ambicióznejším americkým úlohám patrí okrem iného postava Ježiša Krista v prvom zahraničnom filme Maxa von Sydowa - v epose na biblickú tému Najväčší príbeh všetkých čias ( The Greatest Story Ever Told, 1965 ) - réžia George Stevens, výstredne puntičkársky misionár Abner Hale v historickej dráme Hawaii ( 1966 ) - réžia George Roy Hill, a starý jezuita otec Merrin vo filmovej adaptácii hororu Williama Petera Blattyho Vyháňač diabla ( The Exorcist, 1973 ) - réžia Wiliam Friedkin ( za herecké výkony v oboch týchto filmoch bol zhodne nominovaný na Zlatý Glóbus ), alebo zatrpknutý a povýšený maliar Frederick, milenec jednej z hrdiniek ( Barbara Hersey ) v trpkej komédii Hana a jej sestry ( Hannah and her Sisters, 1986 ) - réžia Woody Allen . V polovici 70. rokov sa Max von Sydow presťahoval do Ríma a objavil sa v rade talianskych ( medzi jeho dobrých priateľov patril herec Marcello Mastroianni ) a európskych filmov. V posledných rokoch dáva prednosť európskym filmárom, ktorí mu poskytujú zaujímavé charakterne roly, z ktorých vyniká najmä úloha starého vdovca Lasseho Karlssona, za ktorej stvárnenie v dojemnej sociálne ladenej dráme podľa autobiografického románu Martina Andersena Nexo Pelle Dobyvateľ ( Pelle erobreren, 1987 ) - réžia Bille August, získal ako najlepší herec Európsku filmovú cenu Felixa 1988. Film rozpráva ságu dvoch emigrantov z konca 19. storočia: švédsky roľník Lasse ( Max von Sydow ) a jeho malý syn Pelle ( Pelle Hvenegaard ) sú veľkou chudobou donútení emigrovať do Dánska, kde sa zamestnajú na farme a očakávajú, že sa ich situácia zlepší. Nájdu tu však ťažkú prácu, ponižovanie a dešpekt. Napriek všetkým príkoriam stále nestrácajú vieru v lepšie časy. Film bol ocenený Oscarom 1988 v kategórii najlepší zahraničný film, Zlatým Glóbusom 1988, Felixom 1988 a Zlatou palmou na MFF v Cannes 1988, a Max von Sydow bol nominovaný na Oscara 1988 v kategórii najlepší herec v hlavnej úlohe. Ďalšie ocenenie mu osobne udelila porota na MFF v Karlových Varoch 1994 za úlohu zleniveného spisovateľa Joea Kaufmana v snímku Čas sú peniaze ( Time is Money, 1994 ) - r. P. Barzman ) Svoju poslednú Bergmanovskú úlohu si Max von Sydow zahral ešte v roku 1971 v prvom Bergmanovom anglicky hovorenom filme Dotyk ( The Touch, 1971 ). Po 20 rokoch sa k spolupráci s Bergmanom ešte vrátil aj keď v inej podobe: najprv si zahral vo filme Nedeľné deti ( Söndagsbarn, 1992 ), ktorý režíroval jeho syn Daniel Bergman, a vo filme Najlepšie zámery ( Doupe goda viljan, 1992 ) pod réžiou Bille Augusta si zasa zahral postavu hrdinského otca. O ďalších päť rokov neskôr stvárnil hlavnú úlohu kňaza v Bergmanovej autobiografickej ságe o slávnom režisérovi: Súkromné rozhovory ( Enskilda samtal, 1997 ), ktorú zasa režírovala Liv Ullmann. Všetky tieto tri filmy majú spoločné to, že autorom ich scenára je Ingmar Bergman. Napriek svojim dlhým pobytom v zahraničí v 70. a 80. rokoch príležitostne sa vracia tiež k divadelnej činnosti, od roku 1960 dodnes je členom Kráľovského dramatického divadla v Stockholme. Potom čo v r. 1960-74 bol jeho dlhoročným divadelným režisérom Ingmar Bergman, v roku 1981 slávil Max von Sydow úspech na Broadway ako psychoterapeut Louis Feldman v inscenácii hry Toma Kempinského Duet pre jedného a túto úlohu zopakoval neskôr v rovnomennej filmovej verzii Duet for One ( 1986 ) - réžia Andrej Končalovskij. Max von Sydow sa príležitostne ako režisér niekoľkokrát postavil za filmovú kameru. Jeho režijný debut Katinka ( Ved vejen, 1988 ) nakrútený podľa rovnomenného románu, pri ktorom mu asistoval Bergmanov dlhoročný kameraman Sven Nykvist mu vyniesol cenu Guldbagge ( švédska verzia Oscara ) za réžiu. Z filmoch posledných rokov sme mali možnosť Maxa von Sydowa vidieť napríklad v úlohe amerického hlavného sudcu vo veľmi vydarenom dvojdielnom historickom TV filme Norimberský proces ( Nuremberg, 2000 ) a kde úlohu amerického hlavného žalobcu tiež výborne stvárnil Alec Baldwin. Tiež si zahral starého policajného inštruktora v akčnom sci-fi Minority Report ( 2002 ) – réžia Steven Spielberg, alebo starého čarodejníka – druida v dobrodružnej fantasy Kruh Nibelungov ( Ring of the Nibelungs, 2004 ) ktorú nakrútila TV HBO a u nás sa uvádzal pod názvom Kráľovstvo Prsteňa. V roku 1954 bol vyznamenaný Švédskou kráľovskou kultúrnou nadáciou. Bol oficiálnym hosťom MFF v Karlových Varoch 1995 a tiež predsedom poroty a členom delegácie filmového prepisu románu Josepha Rotha Pochod Radeckého ( r. A. Conti, G. Roll ) na MFF Praha 1996. Jeho manželkou bola v rokoch 1951 – 1996 švédska herečka Kerstin Olinová s ktorou má dvoch synov. Po rozvode sa v roku 1997 oženil s francúzskou filmárkou Cathrine Breletovou.