Jiří Weiss

Od mladosti sa zaujímal o film, ako prvý snímok natočil so 16mm kamerou žánrový obrázok jedného dňa mladých vojakov na rieke Ľudia na slnku (1935), keď s kamarátmi splavovali Lužnicu. Z ľavej fronty a Čs. film. spoločnosti sa poznal s J. Lehovcom, J. Kučerom, A. Hackenschmiedem, od ktorých sa učil remeslu a to hlavne po boku Vladislava Vančuru pri natáčaní Marijky nevernice (1934). Patril k málu mladých nadšencov a experimentátorov so záujmom o krátkometrážny dokument, ktorý nevnímal len ako prestupnú stanicu k hranému filmu. Spolupracoval v Zlíne na reklamách a jeho réžijný debut Dajte nám krídla (1936) propagoval výchovou mladej generácie k letectvu, čo vtedy znamenalo aj výzvu k obrane vlastnej zeme. Z časti za týmto účelom začal štát podporovať natáčanie krátkometrážnych filmov a vznikali takzvané Kultúrne oddelenia veľkých film. firiem s dokumentárnou a ideovou propagačnou tvorbou. V takomto oddelení AB (1937) založil Weiss a ďalší skupinu, s ktorou do okupácie natočil veľa filmov s výzvou k vlastenectvu , národnému sebavedomiu a viere v schopnosť ubrániť sa nepriateľovi. Zdôrazňoval, že toto územie je súčasťou republiky, politické zámery však prekryl pohľad básnika, ktorého krajina učarovala svojou nedotknuteľnosťou a veľkoleposťou. Veršovaný komentár dnes znie pateticky, ale krása obrazov drsnej horskej prírody, ťažkej práce a poetické zachytenie životných náboženských zvyklostí Rusínov a Židov zmenilo film v baladu o chudobe v krajine sotva dotknutej civilizácie. Mal blízko k posolstvu Olbrachtova Goletu v údolí, Čapkova Hordubala i Vančurovej Marijky nevernice z ktorých prevzal pár záberov. Natočil ďalšie vlastenecké snímky s názvami Cesta z tieňu a Naša Zem (obidva 1938). 20. rokov nestihol už natočiť a emigroval pre Hitlerom do Anglicka. Tam s podporou čs. ministerstva zahraničia zostrihal z dobových spravodajských materiálov krátky film Rape of Czechoslovakia a v proti nacistickej činnosti pokračoval agitkami, aktualitami, propagačnými filmami i reportážami. Točil u exilovej vlády v Londýne i u vojenských jednotkách, najmä RAF, kde slúžili čs. vojaci, alebo snímky ako Eternal Prague, Home Front, Mládež bojuje, Porobená zem, Sovietsky zväz útočí alebo o nasadení žien v SSSR na fronte i v zázemí 100 miliónov žien (všetko 1942). Deti vo vyhnanstve a pateticky dramatické dokumenty o hrdinstvách vojnových pilotov Before the Raid (Ohnivý rybolov), 311 a Fighter Pilot (Stíhač, všetko 1943). V zbere materiálu pokračoval v Anglicku, potom vo Francúzsku (1944), kde pri Dunkerqu natáčal našu tankovú jednotku. Časť materiálu použil po návrate v celovečernom dokumente Verný zostaneme (1945), ukazujúcom divákom čs. účasť na bojiskách západnej Európy i Afriky. Mnoho záznamov zostalo dodnes nepoužitých. V 2 krátkych filmoch natočených ešte v Anglicku Night and Day (Noc a deň) a Letter from Prague (Dopis z Prahy, oba 1945) sa vrátil k vojnovej skúsenosti rovnako ako v hraných filmoch. Po celovečernej Piesni o zlete (1949, 2 časti), na ktorej sa podieľal aj kameramansky, nasledoval už posledný a len krátky film Radostné dni (1951) o prípravách a priebehu osláv 1. mája. Hrané vojnové filmy až do 50. rokov poznamenal dobový schématizmus a zamlčovanie. Až adaptácia románu Jana Otčenáška Rómeo, Júlia a tma (1960) začala (s Vyšším princípom J. Krejčíka) dobu pohľadu späť bez zkreslujúcej ideolódie, sústredeného na komorný príbeh s nehrdinskými postavami. Taký bol aj posledný film Marta a ja (1990), situovaný do ČSR v rokoch 1934-1945, peripetiách vzťahu českého židovského lekára a „árijskej“ Nemky (natočený po 30-ročnej odmlke v nemecko-francúzskej koprodukcii a z časti s českým štábom). Weiss emigroval druhý krát po auguste 1968 a potom sa usadil v USA, kde 20 rokov učil na univerzitách réžiu a filmové herectvo. Nepresadil však žiadny filmový projekt, o príčinách spomína v knihe Biely mercedes (1996). Václav Merhaut napísal jeho portrét (1988) a cykle ČT Ostrava Príbehy slávnych ho predstavil J. Niubó Hlavou proti stene (2003, 2 časti).