Pavel Kadočnikov

Pavel Petrovič Kadočnikov 29.7.1915 Petrohrad – 2.5.1988 Leningrad Ruský herec, režisér, scenárista, Národný umelec ZSSR, laureát viacerých ocenení sa narodil v robotníckej rodine. Počas občianskej vojny sa jeho rodina presťahovala na Ural. Tu prežil detstvo v dedinke Bikbarda. Skončil tu školu roľníckej mládeže. Tu sa rozhodol venovať maľovaniu, svojej veľkej záľube. V r. 1927 sa rodina vrátila do Leningradu. Pavel postúpil do umeleckého štúdia a zaoberal sa ďalej kreslením. Túžil stať sa umelcom. No jeho otec zrazu ťažko ochorel a Pavel sa musel postarať o rodinu. Odišiel zo štúdia, vyučil sa za sústružníka. Naďalej sa však venoval svojej záľube, ktorá ho priviedla do divadla. Talentovaný mládenec sa zapáčil režisérovi Avdejevovi a dostal prvú úlohu. V nasledujúcom roku ho Avdejev prihlásil do hereckého inštitútu. Hoci mal v tom čase len 15 rokov a neukončil ani strednú školu, nestratil sa medzi svojimi staršími a skúsenejšími priateľmi. Naopak vynímal sa so svojim spevom, čo mu niektorí spolužiaci závideli. Po skončení školy sa stal hercom Leningradského divadla mladého diváka. V hre „Snehulienka“ hral po boku Rozálie Kotovičovej. Čoskoro sa s ňou oženil. Mladý herec hral v rôznych hrách. Jedna z jeho postáv sa tak zapáčila dramaturgovi Švarcovi, že pre neho napísal úlohu rozprávača v „Snežnej kráľovne“. Prvou prácou vo filme bola epizódna úloha v snímke „Neplnoletí“ (1935). Úloha bola taká malá, že ju nikto ani nezaregistroval a Pavel sám sa zatvrdil, že viac krát natáčať nebude, no o 2 roky si ho všimol Sergej Jutkevič a ponúkol mu úlohu vo filme „Muž s puškou“. S ňou sa začala dlhodobá práca vo filme. V nasledujúcej snímke „V žiari nového dňa“ dostal hneď 2 úlohy – mladého chlapca Ljonku a spisovateľa Gorkého. Postava Gorkého, na ktorého sa podobal, mu priniesla obrovskú popularitu. Nasledoval film „Anton Ivanovič sa hnevá“ Natáčanie filmu sa skončilo deň predtým, ako sa začala Veľká vlastenecká vojna. Chcel narukovať, ale prišla mu odpoveď, že bude natáčať „Obranu Caricynu“ a „Vorošilovov pochod“. Úlohy mu ponúkol tiež Ejzenštejn – v „Ivanovi Hroznom“ a v ďalších filmoch. Po skončení vojny sa vrátil do Leningradu, no jeho divadlo už neexistovalo. Hoci mal ponuky z iných rozhodol sa pre filmovú tvorbu a odcestoval do Kijeva na natáčanie filmu „Hrdinstvo rozviedčíka“ . V r. 1947 natočil u nás asi jeho najznámejšiu postavu pilota Meresjeva v snímke „Príbeh ozajstného človeka“. Po natočení filmu „Ďaleko od Moskvy“ (1950) Kadočnikova nepozvali na natáčanie celé 4 roky. Až potom prišla ponuka hrať v komédii „Krotiteľka tigrov“. Bol to dôležitý moment, lebo ukázal jeho schopnosť zahrať aj iné postavy. V ďalších rokoch natáča veľa a jeho popularita sa drží dlhodobo na výške. V 60-tych rokoch sa začal venovať aj réžii. Jeho prvotinou bola komédia „Muzikanti“. Bolo to dôležité v jeho kariére, pretože tých rokoch upadol do nemilosti a tak nemal veľa úloh ani v divadle ani vo filme. Jediné, čo mu ostávalo, bolo koncertovanie po celej krajine. Až v polovici 70-tych rokov mu Michalkov ponúkol úlohu v „Nedokončenej skladbe“, ktorá ho znovu vrátila na vrchol popularity. Znovu sa začali valiť ponuky, no Kadočnikov si už tentokrát vyberá opatrne. Najlepšou prácou v týchto časoch bola úloha v „Sibiriáde“. V r. 1978 natáča spolu so svojim synom Petrom povesť „Sem čajky nelietajú“. 3 roky na to jeho syn nečakane zahynul. Odišiel na dovolenku a zrazu prišla správa, že ho našli mŕtveho na ceste. Oficiálna verzia hovorila, že liezol na strom, neudržal sa a spadol. Strata jediného syna bola pre Pavla a Rozáliu veľkou tragédiou. Jedinou záchranou pre herca bola práca. V priebehu toho istého roku natočil Kadočnikov takmer 10 filmov. Asi najvýraznejší z nich bol „Lenin v Paríži“. V r. 1987 sa na obrazovkách objavila biografia „Strieborné struny“ o zakladateľovi prvého Ruského orchestra Andrejevovi. To bola posledná režisérska práca Kadočnikova, za ktorú bol menovaný Hrdinom socialistickej práce. O krátky čas na to – 2.5.1988 Pavel Kadočnikov zomrel.