Laura Betti

Laura Betti bola talianska herečka a speváčka. Narodila sa ako Laura Trombetti v Casalecchio di Reno, Bologna, 1. mája 1927. V 50. rokoch sa do povedomia kultúrneho publika dostala ako speváčka, neskôr aj ako divadelná umelkyňa. V počiatkoch vystupovala v kabaretoch a v produkcii Waltera Chiariho spievala džez. V tom čase používala meno Laura Sarno. V roku 1960 vydala spoločne platňu s kapelou Piero Umilianiho. Čoskoro sa stala slávnou a texty jej písali taký umelci ako Alberto Moravia, Italo Calvino, Dino Buzzati, Giorgio Bassani, Ennio Flaiano a Pier Paolo Pasolini. Od 60. rokov už uprednostňovala filmovú kariéru. Spolupracovala s talianskymi a svetovými režisérmi. Osobitný vzťah mala k Pier Paolo Pasolinimu. Po brutálnom zavraždení režiséra sa starala o jeho pozostalosť a bola aj predsedníčkou jeho nadácie. Prvú filmovú úlohu dostala od Frederica Felliniho vo filme Sladký život, kde hrala s Anitou Ekberg a Marcellom Mastroiannim. V roku 1960 získala úlohu vo filme Roberto Rosselliniho Noc v Ríme. Dostala aj niekoľko úloh od svojho priateľa Piera Paola Pasoliniho, Rogopag (1963), Kráľ Oidipus (1967). Najväčšiu slávu jej ale priniesla úloha slúžky Emílie v škandalóznom filme Teorema (1968), kde slúžka má pomer s tajným návštevníkom domáceho pána. Vynikajúco hrajúca Betti pritom v celom filme ani neprehovorila a všetko podala mimickým stvárnením. Na filmovom festivale v Benátkach v roku 1968 získala Laura Betti cenu najlepšej herečky. Hrala potom aj v ďalšom filme Pasoliniho Canterburské poviedky (1972). Potom spolupracovala aj s režisérmi Mario Bava, Marco Bellocchio a Pasoliniho žiakom Bernardo Bertoluccim. Bohužiaľ v Bertolucciho známom filme Posledné tango v Paríži boli scénky s Laurou Betti vystrihnuté. V roku 1976 hrala v taliansko-juhoslávskom škandalóznom filme maďarského režiséra Miklósa Jancsó - Vizi privati, pubbliche virtú. Aj keď brutálna smrť Pasoliniho ňou otriasla, na rozdiel od iných jeho priateľov pokračovala vo filmovaní. Pracovala s francúzskym režisérom Jacques Deray, Mario Monicelli, Mauro Bolognini, Ettore Scola, Walerian Borowczyk, Daniel Schmid, Agnés Varda, Carlo Lizzani. V roku 1979 získala striebornú stuhu, cenu talianskych filmových kritikov. V roku 1979 herečka napísala autobiografiu s názvom „Teta veleta“, ktorou vyvolala škandál v Taliansku. Opísala v ňom svoj sexuálny život a náklonnosť k lesbickej láske, ako aj život talianskej smotánky, čím naštrbila svoju umeleckú reputáciu. Natočila spolu 83 filmov, posledný Il quaderno della spesa v roku 2003. Zomrela po operácii na zástavu srdca 31. júla 2004 v Ríme.