Vladislav Dvoržeckij

Vladislav Václavovič Dvoržeckij 26.4.1939 Omsk – 28.5.1978 Gomeľ Ukrajinský herec, režisér, syn Václava Dvoržeckého. Jeho detstvo nebolo celkom jednoduché. Jeho otec bol väznený a neskôr po jeho návrate sa rodičia rozviedli. S otcom však zostal v kontakte, dokonca odcestoval s ním a s jeho novou manželkou do Saratova. No zakrátko sa vrátil domov do Omska, kde začal študovať na vojensko-medicínskej fakulte. Školu skončil v r. 1959. Vojenská služba ho zaviala na Kurilské ostrovy, kde strávil celé 2 roky. Zostal tam aj po skončení služby. Oženil sa a stal sa vedúcim lekárne. Z prvého manželstva sa mu narodil syn Alexander. Manželstvo sa mu veľmi nevydarilo, mladí sa zakrátko rozviedli a Dvoržeckij sa vrátil do Omska k matke. Matka mu poradila skúsiť šťastie v v novootvorenom škole pri Omskom detskom divadle. Tu sa prvý krát seriózne venoval divadlu. Narodil sa mu tu druhý syn Jevgenij, ktorý sa neskôr tiež stal hercom. Po skončení štúdia sa stal hercom detského divadla spolu so svojou druhou ženou Svetlanou. Jeho kariéra sa vyvíjala len pomaly. Hlavné úlohy mu neprideľovali, musel sa uspokojiť s epizódnymi. V r. 1968 do divadla prišla režisérka Mosfilmu Natália Koreneva, ktorá hľadala hercov pre film „Každý večer o jedenástej“. Dvoržeckij sa zúčastnil konkurzu a dal režisérke svoje fotografie. Veľké nádeje na úspech si však nerobil. Tak sa aj stalo – žiadnu ponuku nedostal. Za niekoľko mesiacov sa však jeho fotografie dostali do rúk režisérov Alova a Naumova, ktorí mu ponúkli úlohu vo filme „Útek“. Debutoval v ňom postavou bielogvardejského generála Chludova. V tom istom roku vo filme debutoval aj jeho otec v snímke „Štít a meč“. Zhodou okolností aj on hral nepriateľa – šéfa nemeckej rozviedky. Vzápätí Vladislava pozvali točiť detektívku. Opäť stvárnil zápornú postavu recidivistu. Oba filmy sa objavili na plátne v r. 1971 a Dvoržeckého obratom poznali milióny divákov. Nasledovali ďalšie filmy - „Solaris“ a „Sannikova zem“. Oba boli úspešné, no príliš ho neuspokojili. Časom sa však našli aj také, ktoré mu vyhovovali „Tam za horizontom“, „Kapitán Nemo“, „Niet návratu“. Kvôli práci opustil Omsk, kde sa rozviedol aj s druhou manželkou, a pricestoval do Moskvy. Dlho nemal kde bývať. Prenocovával u známych, občas dokonca aj na lavičkách na stanici. Často mal finančné problémy, pretože musel platiť alimenty. Prijímal preto postavy aj mnohých menej kvalitných filmoch. Koncom 70-tych rokov sa oženil znovu po tom, čo ho prijali do skupiny Divadla kinoherca. Na jeseň 1977 sa mu podarilo kúpiť byt a pozval do Moskvy aj svoju matku a syna Alexandra. Užívať si však pokoja a šťastia mu nebolo súdené. V decembri počas natáčania v Jalte dostal prvý infarkt. Vo februári 1978 ho prepustili z nemocnice a nariadili mu absolútny pokoj v najbližších mesiacoch. Dvoržeckij už o 2 mesiace znovu vyrazil na cesty – koncertovať a zarábať peniaze. Doma ho očakávali najskôr v júni, no on sa nečakane objavil 24. mája. Vtedy ho blízki videli naposledy živého. O 2 dni odcestoval do Gomeľa pokračovať vo vystúpeniach. Cestou z nočného vystúpenia havaroval. Hoci náraz bol taký, že auto prišlo o strechu, on aj spolujazdec prežili v podstate bez zranení. Napriek tomu o 2 dni – 28.5. – zomrel v nemocnici po druhom infarkte.