Vaclav Dvoržeckij

Václav Janovič Dvoržeckij 3.8.1910 Kijev – 11.4.1993 Nižný Novgorod Ukrajinský herec, Národný umelec RSFSR, otec hercov Václava a Jevgenija Dvoržeckých. Narodil sa v rodine dvoranov. Vzdelaný a sčítaný mládenec študoval súčasne herectvo v Kijevskej hereckej škole aj v polytechnickom inštitúte. V r. 1929 ukončil štúdium herectva v Kijeve. Nemal ešte ani 20 rokov a už ho uväznili. Bol odsúdený za aktívnu účasť v krúžku GOL – skupina oslobodenia osobností – a prežil 7 rokov v pracovných táboroch na stavbách železníc. Tam sa zapájal do činnosti táborového divadla „Tulomská divadelná expedícia“. Napriek krivde nikdy nespomínal na tieto roky s horkosťou. Mal tam možnosť vidieť mnoho vecí, s ktorými by sa inak nikdy nestretol, a mal možnosť ich pochopiť. V táboroch sa často stretávala elita niekdajšej inteligencie i umeleckých kruhov. Po oslobodení z tábora v r. 1937 mu doporučili za trvalé miesto pobytu mesto Omsk. Tu sa zoznámil s balerínou Tajsou Vladimírovnou, s ktorou sa oženil. Časom sa im narodil syn Vladislav. Pred vojnou pracoval ako herec a režisér v Omskom TJUZe, TagaŽ˙w
1nrodskom dramatickom divadle a Omskom oblastnom divadle. V r. 1941 nasledovalo znovu uväznenie. V táboroch prežil Dvoržeckij celkom 13 rokov. Počas vyhnanstva prežil krátky vzťah, z ktorého sa narodila dcérka Taťjana. Keď sa v r. 1945 vrátil z vyhnanstva domov do Omska, manželka mu nevedela odpustiť a podala žiadosť o rozvod hneď po jeho návrate. Po rozvode udržiaval naďalej kontakt so synom. V Omskom divadle sa zoznámil neskôr s mladou absolventkou réžie Rivou Levite. Začiatkom 50-tych rokov sa zobrali a o pár rokov sa presťahovali do Saratova. Spolu s nimi cestoval aj syn Jevgenij, no zakrátko sa vrátil do Omska študovať vo vojenskom učilišti. V Saratove sa mu narodil druhý syn Jevgenij. Dvoržeckij pracoval v rôznych provinčných divadlách – v Saratove, v Charkove, v Gorkom ... Všade bol hercom číslo 1. Vedel zahrať najrôznejšie charaktery – hrdinské, tragické i komické. Súčasne mohol hrať jeden deň Ivana Hrozného a na druhý deň biedneho starčeka. Počas svojej kariéry stvárnil 122 postáv v 111 hrách. Hral oduševnene a spoluhercom dodával energiu. Snažil sa byť vnímavým ku všetkým a oni ho milovali. Neraz ho volali do Moskvy, no on hovoril, že hlavné mesto je tam, kde je on. V r. 1978 síce prijal ponuku Moskovského divadla Sovremennik, no už o dva roky znovu z Moskvy odišiel. Svoju prvú filmovú úlohu dostal až ako 56-ročný. Zahral nemeckého dôstojníka v seriáli „Štít a meč“. V nasledujúcich rokoch stvárnil postavy takmer v stovke filmov. Z nich medzi najlepšie patria „Červení a čierni“, „Otec Sergij“, „Petrovka 38“, „Pevnosť na mori“, „Cez tŕne k hviezdam“, „4:0 pre Táničku“, „Popravu nemožno vykonať“ a v ďalších.