Marie Šandová

Šandová Mária rodená Moravcová – režisérka, scenáristka, producentka a pedagogička. Po štúdiu strihovej skladby (1980) a KDT FAMU (1982) pracovala v tv. redakcii dokumentaristiky a publicistiky ČST (1984 – 1986), potom v KF (1986 – 1990), mj. ako asistentka réžie cyklu Manželské eduty H. Třeštíkovej. Samostatne tu mimo tv. náučný cyklus pre deti Hráme sa v prírode (1989 – 1991, 7 dielov) natočila len Ako sídlia deti na sídlisku (1986) a Miesta spomaleného času (1987) o mentálne postihnutých deťoch v ústavoch. Náučný cyklus je invenčnosťou a hravosti, kde najmenších divákov zoznamuje so životom zvierať, stále živý a získal si popularitu i v zahraničí. Ďalšie dva snímky stály na začiatku jednej z nasledujúcich línii, keď sa jej po novembri 1989 otvoril priestor: Dodnes natočila na 400 tv. programov od dokumentov po réžiu prenosov div. predstavenia a je i samostatnou producentkou, zo začiatku v štúdiu Alkyon (od 1992), potom Sanda, s.r.o. (od 2002). Venuje sa architektúre: časozberne dokumenty Pamäť Anjela (2001, 60 min) o prestavbe križovatky na Smíchove a Premena údolia (2008, 60 min) o najväčšej zelenej budove v ČR v Radliciách. Duchovný rozmer hudba zdôraznila i v Priestore ticha (2004), kde varhania kompozícia súznela s trapistickým kláštorom a chrámom Matky Božej v Novom Dvore u Toužimi na ktorého rekonštrukciu a dostavbu popísala. Askeze a rád, ktorého miesto je predýchané, sa premietajú do meditatívneho osvetlenia priestoru i pohľadu kamery a dávajú vyniknúť čistým líniám a monumentálnym vertikálam stavby. Režisérka vie, ako priblížiť projekt i proces jeho realizácie. Poetickú hravosť ukázal Fotograf v záhrade (2000). Ak sa obracia ku krajine a prírode zapodieva sa ekológiou (Myslieť ako strom, 1994 – Zelená šanca, 2003 – Právo na prírodu, 2004), pohľadom očí veriaceho človeka (Kniha prírody, 2004), alebo tým čomu sa hovorí pamäť krajiny (Domy života, 2000) o zabudnutých židovských hroboch a hŕstke tých, ktorý sa o nich starajú. Do filmu Veľká voda, kde 5 režisérov zachytilo povodeň 2002 a jej následky v Prahe a okolí, natočila Leví breh Vltavy o dobrovoľných pomocníkoch na Smíchove a dramatických zážitkoch niekoľkych rodín z Lahovíc. K téme patrí i Ako sa žije meteorológom a Znamenie čistej vody (2000). V sociálnych snímkoch ju zaujali handicapovaný jedinci a snaha vymaniť sa zo zovretia, do ktorého ich postihnutie uvrhlo. Asi najpôsobivejší je Povedz svoje meno (1995) o hluchonemej dievčine, kde cez optimizmus s porozumením ukázala v akej ťažkej izolácii sa postihnutý nachádzajú. Nové cesty a neobvyklé riešenia užila i v ďalších oblastiach a vždy sa sústredí na jedinca s vôľou a odvahu nájsť a uplatniť treba i neštandartné metódy pre zlepšenie kvality života. Ďalšou kapitolou tvoria dokumenty o minulosti a svedectvách o obetiach komunizmu. S H. Jemelíkovou mapovali životy tých, ktorí sa po februári 1948 ako študenti zapojili do odbojovej skupiny. Šerík, snímok Zlatá niť sestry Akvinely (2002) priblížil osud radovej sestry slúžiacej desaťročia mentálne postihnutým deťom. S K. Vlachovou natočila pre ČT alarmujúci dokument o justičnej vražde generála Heliodora Píky Bez milosti (1998, 60 min) a v cyklu Cesty viery snímok o univerzitnej prof. Ružene Vackovej, ktorá po skúsenosti s útlakom nacistov strávila 15 rokov v komunistickom väzení, Doctissima Rúženka (2004). Vyučovala na KDT FAMU (1990 – 2002). Získala veľa cien doma i v cudzine: Povedz svoje meno Cena mesta Basileja na MFF vzdelávacích filmoch (IFEP), Zvláštne uznanie FITES, Cena J. A. Komenského AFO a Cena vládneho výboru ČR pre zdravotne postihnutých, všetko 1995, Trilobit 1998 za scenár k filmu Bez milosti, Grand Prix z MFF Techfilm (1997) za Príťažlivosť veže, tam i Cena medzinárodnej poroty za Fotograf v záhrade (2001)a Priestor ticha (2005).