Vasilij Merkurjev

Vasilij Vasiljevič Merkurjev 6.4.1904 Ostrov – 12.5.1978 Vynikajúci ruský charakterový herec absolvoval Leningradský inštitút scénických umení v r. 1926. Od r. 1920 pôsobil ako herec divadla v meste Ostrov, neskôr v r. 1928 – 1937 Leningradského divadla hereckého umenia, napokon od r. 1937 ako herec a režisér Leningradského akademického divadla drámy A. Puškina. Okrem toho pracoval od r. 1932 ako pedagóg Leningradského divadelného inštitútu (LGITMiK) a prednášal spolu so svojou manželkou Irinou Mejerchold. Získal mnoho ocenení. Najvyššie bolo menovanie Národným umelcom Ruskej federatívnej republiky. Fo filme debutoval v r. 1937 v snímke „Maximov návrat“. Natočil viac než 100 filmov, množstvo z nich známych aj u nás. Starší diváci si ho určite pamätajú z filmov „Príbeh opravdivého človeka“, „Verní priatelia“, „Žeriavy tiahnu“, „... a hviezdy žiaria“, „Moskva – Kassiopeja“ a z ďalších. Jeho postavy či dramatické a či komediálne sa vždy vyznačovali hlbokou dušou, šarmom a jemným humorom. S manželkou – dcérou v tom čase slávneho režiséra Vsevoloda Mejercholda - sa zoznámil pri natáčaní filmu. Bol jej tretím manželom a spolu ostali až do konca jeho života. Ich manželstvo prešlo ťažkými časmi. V r. 1939 bol Mejerchold a Merkurjevovi bratia uväznený. Peter Merkurjev dokonca vo väzení zomrel. Merkurjev so ženou vzali do opatery jeho tri deti a vychovali ich spolu so svojimi tromi. Svojho jediného syna pomenovali na počesť jeho strýka. Počas evakuácie dokonca pritúlili dočasne aj cudzie deti. Keď sa vrátili do Leningradu, ešte stále boli u nich dve bezprizorné deti. Jedno z nich dokonca Irina kojila popri svojom vlastnom synovi. Deti žili u nich až do r. 1947. Potom sa podarilo v Čerepovci vypátrať ich matku. Po návrate nemali v Leningrade kde bývať a tak sa zo začiatku tlačili v 15 metrovej izbe všetci. Potom dostali mali bytík v dome. Ich sused bývajúci len so svojou manželkou im ponúkol vymeniť svoj veľký byt za ich malý, keď videl, že v rodine v tom čase žilo 12 ľudí. Hoci to bol 4-izbový byt i tak v ňom občas bolo príliš tesno, pretože Merkurjev nemal nikdy problém pritúliť k sebe do bytu ľudí, ktorí to potrebovali. Ľudia v tom čase boli k sebe dobrí a nápomocní. Po čase získali chalupu na dedine a Merkurjev sa mohol venovať svojim ďalším záľubám. Obrábal záhradku, pestoval zeleninu a popri tom sa učil náročné texty. Ku koncu svojho života bol Merkurjev ťažko chorý. Hoci bol často so silami na konci, akonáhle vošiel do budovy divadla vzpriamil sa a nikto nespoznal počas predstavenia, že ho niečo trápi. O veľkosti jeho herectva svedčia ocenenia a prémie, ktoré získal dokonca aj za epizódne úlohy vo filmoch. Len za výkony v divadle, ktoré boli možno ešte na vyššej úrovni, ocenenia nevidel. Jediné dostal až za vystupovanie v svojej poslednej hre „Kým srdce bije“.