Ludmila Celikovskaja

Ludmila Vasilievna Celikovskaja 8.9.1919 Astracháň – 3.7.1992 Moskva Národná umelkyňa Ruskej federatívnej republiky. Narodila sa v rodine ruskej inteligencie. Otec bol hudobník a matka bola operná speváčka. Prvých šesť rokov prežila v Astracháni, no bola chorá a lekári doporučovali zmeniť klímu. Rodina sa presťahovala do Moskvy, kde sa jej otec stal dirigentom Veľkého divadla. Dievčatko sa vyliečilo a rodičia ju zapísali na Gnesínsku školu do triedy fortepiána. Treba pripomenúž, že Ludmila mala absolútny sluch a noty vedela zapisovať skôr než písmená. Všetko smerovalo k tomu, že sa z nej stane veľká klaviristky. No ona si časom zamilovala divadlo a rozhodla sa pokračovať v štúdiu na Ščukinskom učilišti, napriek dohováraniu rodičov. Konkurz bol ťažky, až 900 adeptov sa prihlásilo na 13 miest, ale Ludmila to zvládla. Počas štúdia sa Celikovská vydala za svojho spolužiaka Jurija Meschijeva. No ich spoločný život trval len krátko. Ešte ako študentka bola pridelená do skupiny Vachtangovho divadla. Prvú úlohu si zahrala v komédii „Sluha dvoch pánov“. Onedlho debutovala aj vo filme postavou vedúcej pionierskeho oddielu Vali v snímke „Mladí kapitáni“. Hoci diváci si mladú dievčinu v neveľkej úlohe ani nevšimli, neušla bystrému zraku režiséra Konstantina Judina, ktorý jej ponúkol hlavnú postavu vo svojom filme „Srdcia štyroch“. Dovolil jej dokonca naspievať v ňom pieseň, ktorú mu navrhla. Odvtedy pravidelne znel jej hlas v kinách, divadlách či na koncertoch. „Srdcia“ sa mali stať kasovým trhákom roku 1941, ale začala sa vojna. Tá zastihla herečku v Leningrade pri natáčaní filmu „Anton Ivánovič sa hnevá“. Vrátila sa do Moskvy a neskôr evakuovala spolu s divadlom do Omska. Druhým jej manželom sa stal spisovateľ Boris Vojtechov. V tom čase už bola známou herečkou a mala veľa nápadníkov. Hoci toto manželstvo vydržalo podstatne dlhšie, rozpadlo sa rovnako ako prvé. Príčinou bolo stretnutie Celikovskej s Michailom Žarovom. Do Omska jej prišiel telegram z Alma-Aty. Režisér Trauberg ju pozval na natáčanie filmu „Na krídlach lásky“. Práve tu sa spoznala s Michailom, ktorý v tom čase mal problémy v osobnom živote s manželkou Poljanskou. Žarov sa bezhlavo zamiloval do mladej herečky, ktorá bola mladšia od neho takmer o 20 rokov. Celikovská nechcela klamať manžela a z Alma-Aty mu napísala úprimne o svojom vzťahu, o tom, že bez Žarova si život nedokáže predstaviť. Nasledovala na to spŕška výhražných telegramov. A keď sa už zdalo, že sa ich život konečne upokojí, nevydržalo Michailovo zdravie. V nemocnici preležal takmer 2 mesiace. Premiéra filmu sa uskutočnila na fronte, premietalo sa v zemliankách. V r. 1943 bola Celikovská prizvaná Sergejom Ejzenštejnom na natáčanie „Ivana Hrozného“. Vedenie Vachtangovho divadla nesúhlasilo s jej častým uvoľňovaním a Celikovská dostala výpoveď. (V r. 1945 ju prijali späť). Film jej priniesol viac nepríjemností, od odlúčenie od divadla, od manžela, popálené oči, naviac sa stala jedinou herečkou, ktorá za tento film nedostala Stalinovu prémiu. Stálin sám ju vyškrtol zo zoznamu navrhnutých na ocenenie. Aj v ďalších rokoch pociťovala určité ústrky kritikov a predstaviteľov filmu. Keď vychádzali na plátna snímky Alexandrova – všetci spievali chváli. Keď to boli filmy Judinove, tie kritizovali. Jedinou dramatickou úlohou Celikovskej vo filme , hoci epizódnou, bola Zinočka v „Príbehu opravdivého človeka“. Hoci predviedla, že je schopná stvárniť takýto typ postáv, režiséri jej aj naďalej ponúkali úlohy naiviek. Tie však ona odmietala, a tak počas deviatich rokov nenatočila jediný film. Jediným miestom kde mohla napĺňať svoje ambície bolo javisko Vachtangovho divadla. Medzitým prežila 5 rokov spoločného so Žarovom. Postupne sa odcudzili, hoci Celikovská túžila založiť si rodinu, osud im dieťa nedožičil. Časom ich už nič nespájalo. Štvrtým manželom herečky sa stal známy architekt Karol Alabjan. Okrem toho bol tiež výborným spevákom a fanúškom divadla. V r. 1948 sa jej konečne narodil vytúžený syn Alexander. Ludmila si užívala svoje materstvo a venovala sa výhradne dieťaťu. Alabjan sa dostal po svadbe do nemilosti Beriju, keď nesúhlasil so stavbou mrakodrapov v Rusku, poukazujúc na nedostatočné technológie. Dlho nemal prácu a Ludmila musela uživiť rodinu. Po čase sa ich situácia zlepšila, no spoločný život netrval dlho. V r. 1960 Alabjan zomrel na rakovinu pľúc. Celikovská v 50-tych rokoch takmer nenatáčala. Na plátna vyšli len 3 snímky s jej obsadením. No zato dosiahla úspech na zahraničnom festivale v Benátkach – získala Strieborného leva a cenu Pizanetti za najlepší zahraničný film. Hoci sa dalo čakať, že po tomto úspechu sa roztrhne vrece s ponukami, ani nasledujúce roky nebola na tom o nič lepšie. Naviac po smrti manžela zviazala svoj život s režisérom Divadla na Taganke Jurijom Ljubimovom. Vďaka nemu sa síce stretla s mnohými zaujímavými ľuďmi, no ponúk na úlohy vo filme a dokonca aj v divadle mala čoraz menej. S pribúdajúcim vekom jej prestávalo slúžiť zdravie, prekonala infarkt a mnohí si mysleli, že sa z toho už nedostane, no ona nedokázala žiť bez roboty. Hľadala sama hru, ktorú by v divadle mohli uviesť, a v ktorej by si znovu zahrala. No nový riaditeľ divadla odmietal všetky jej pokusy. Obdobne to bolo vo filme. Filmy, ktoré natočila v 70- tych a 80-tych rokoch možno spočítať na prstoch jednej ruky. Väčšinu svojho času venovala svojmu vnukovi, ktorého pomenovali na počesť jeho starého otca Karol. V r. 1989 prišiel ďalší úder. Lekári jej zistili onkologické ochorenie. 3 roky odolávala ťažkému ochoreniu. Nakoniec mu podľahla. Zomrela vo veku 72 rokov.