Fajna Ranevskaja

Faina Georgievna Ranevskaja (vlastným menom Feldmanová) 27.8.1896 Taganrog – 19.7.1984 Moskva Národná umelkyňa ZSSR, nositeľka mnohých ocenení, v r. 1992 zapísaná medzi 20 najvýznamnejších herečiek 20– teho storočia v Londýne (Who is who). Narodila sa 27.8.1896 (15.8. podľa starého kalendára) v zámožnej židovskej rodine. Jej otec Feldman Chajmovič bol majiteľom fabriky, niekoľkých domov, obchodu a parníka Svätý Nikolaj. Mala dvoch bratov a štyri sestry. Hoci vyrastala v blahobyte medzi toľkými ľuďmi, cítila sa byť osamotenou. Príčinou mohlo byť ľahké zajakávanie, ktorým trpela od narodenia. Vyhýbala sa rovestníkom, obávala sa ich posmeškov. Nemala rada Máriinské dievčenské gymnázium a prosila rodičov, aby ju odtiaľ vzali. Mal problémy s matematikou, s čítaním. Rodičia jej vyšli v ústrety a tak dostala v tom čase neobvyklú domácu výchovu. Učila sa hudbu, spev, cudzie jazyky. Prvý film, ktorý videla v kine bol Rómeo a Júlia. Začala sa zaoberať divadlom. Aj pseudonym Ranevskaja je meno postavy z divadelnej hry Višňový sad. Už vtedy verila, že bude herečkou. Začala navštevovať divadelné štúdio a trénovať svoju reč, aby zakryla drobné zajakávanie sa. Jej rozhodnutie stať sa profesionálnou herečkou nenašlo pochopenie u otca. V r. 1915 opustila mesto Taganrog a odcestovala do Moskvy. No jej nádeje dostať sa na niektorú z najlepších divadelných škôl neboli naplnené. Začala študovať v súkromnej škole, no čoskoro ju musela prerušiť pre nedostatok peňazí. No našla si mnoho priateľov. Herečka Geľcerová ju doporučila do Malachovského letného divadla pri Moskve. Hoci hrala len v masových scénach, bolo to pre ňu šťastím, pretože sa mohla stretať so známymi hercami ako Oľga Sadovská, Petipa, Pevcov a ďalší. Po skončení sezónny podpísala zmluvu na postavy hrdiniek – kokiet a odcestovala do Kerču. No vystúpenia nemali veľa divákov a tak začala vystupovať v provinčných divadlách v Rostove, Kislovodsku a pod. Na jeseň roku 1917 jej rodina emigrovala a v Rusku ostala jedine Fajna. V Rostove sa zoznámila s herečkou Pavlou Vulfovou, v ktorej našla priateľku na celý život. Počas občianskej vojny bola Ranevskaja prijatá do hereckej skupiny Divadlo herca. Odohrala mnoho postáv, z nich najlepšia bola postava Šarloty vo „Višňovom sade“. V r. 1925 sa spolu s Vulfovou dostala do kočovného divadla MONO, no po roku sa divadlo zavrelo a znovu sa stáva provinčnou herečkou. Cestuje medzi Baku, Archangeľskom, Smolenskom, Stalingrasdom ... Stále neprestáva snívať o Moskve. V r. 1930 napísala list hlavnému režisérovi Kamenného divadla v Moskve – Alexandrovi Tajrovovi – s prosbou o jej prijatie. O rok neskôr sa stáva herečkou Kamenného divadla. Debutuje v hre „Patetická sonáta“. Hoci debut bol úspešný, hra bola po krátkom čase stiahnutá z repertoára. Keďže iné postavy jej neponúkli, odchádza do divadla Červenej armády. Tu stvárnila matku v hre „Cudzie dieťa“, postavu v Ostrovského hre “Posledná obeť“ i hlavnú postavu vo „Vasse Železnovovej“. V r. 1939 ju pozvali do Malého divadla. Súhlasila no z Divadla Červenej armády ju nechceli uvoľniť. Odišla so škandálom, na čo ju starešinovia Malého odmietli prijať. Ostala bez práce. V r. 1934 debutovala vo filme Michaila Romma „Kráska“. Natáčanie bolo náročné. Prieméra filmu bola vo Francúzsku a mala úspech. Napriek tomu Ranevskaja nechcela točiť ďalšie snímky. Až o tri roky neskôr prijala ponuku režiséra Savčenka na natáčanie filmu „Dumka o kozákovi Golotovovi“ V tom čase bola bez práce v divadle a kino ju „pohltilo“. V r. 1939 natáča naraz v troch filmoch. V r. 1940 ju Romm pozval na natáčanie filmu „Túžba“ Stvárnila postavu Rozy Skorochodovej, ktorá pomohla objaviť jej schopnosť zahrať tragické charaktery, do posledných síl pokúšajúce sa bojovať s osudom. Počas vojny evakuovala do Taškentu, kde prežila 2 roky a do Moskvy sa vrátila v r. 1943. Stala sa herečkou Divadla drámy (dnešné Majakovského divadlo). Natočila niekoľko filmov, medzi inými „Svadbu“, s vynikajúcim obsadením. Komédia sa na dlhé roky stala najobľúbenejším filmov. Rovnako úspešná bola Ďalšia komédia „Jar“, s Orlovovou a Čerkasovom v hlavných úlohách. Ranevskaja dostala možnosť sama si v nej vytvoriť svoju postavu Margaritu Ľvovnu, včítane jej dialógov a monológov. Spolu s Rostislavom Pljattom rozohrali zaujímavé scénky a diváci si ich zapamätali lepšie než hlavných hrdinov. V tom istom roku stvárnila macochu v „Popoluške“, ktorá bola jednou z jej najlepších postáv. V 50-tych rokoch prešla do Divadla Mossovieta, no kvôli konfliktom s dramaturgom tam zotrvala len do r. 1955 a prešla do Puškinovho divadla. Hoci mala mnoho obdivovateľov, v súkromnom živote ostala sama a nikdy sa nevydala. Keď sa jej na to pýtali, spomínala na príhodu z mladosti, keď bola zamilovaná do hereckého kolegu a pozvala ho dokonca domov na večeru. Prišiel, ale opitý na mol. Odvtedy sa údajne už zamilovať nedokázala. No boli obdobia, keď sa cítila osamelá, napokon jej vlastná rodina žila v zahraničí. Začiatkom 60-tych rokov pomohla svojej sestre Izabelle, po smrti jej manžela, vrátiť sa domov z Francúzska. No Bella zomrel v r. 1964. Faina v tom čase prakticky nenatáčala. Neskôr sa vracia do divadla Mossovieta, kde zotrvala až do konca svojej kariéry. Hoci nenatočila obrovské množstvo filmov, Londýnsky časopis Who is who ju zaradil medzi 10 najlepších herečiek 20-teho storočia. Posledný rok svojho života sa už na javisku neobjavovala, vek a zdravotný stav jej to nedovoľoval. Zomrela 19.7.1984 po prechodených infarktoch a zápale pľúc.