František Vláčil

Detstvo prežil na severnej Morave, formovala ho však doba strávená v Brne (1936 – 1951). Po letmom pobyte na UMPRUM v Prahe sa zapísal na FF v Brne, kde vyštudoval dejiny umenia a estetiku (1951). S filmom začínal už počas štúdií, kedy externe spolupracoval so skupinou kresleného a bábkového filmu, potom nastúpil do novo zriadeného Štúdia populárne vedeckých a náučných filmov v KF Brno. Predĺženú vojnu strávil v ČAF (1951 – 1958), kde natočil desiatky inštruktážnych a propagandistických filmov. Z nich vynikal film Vzpomínka (1953) (1954), natočený bol k 1. výročiu Gottwaldovej smrti. Vyhol sa zostrihu spravodajských materiálov a vytvoril „dokumentárnu báseň“, v ktorej kamera v pomalej jazde obzerá priestory Hradu, kde Gottwald býval a pracoval, akoby s hanbou prenikala do miest súkromia a v zastaveniach zachytávala predmety, ktorých sa Gottwald dotýkal. Od roku 1958 až do konca 80. rokov bol režisérom vo Filmovom štúdiu Barrandov a už jeho debut (Holubica, 1960) bol v ČSR udalosťou, pretože sa objavil filmár s maliarským a grafickým talentom a aj kameramanským videním. Je príznačné, že si pre hraný film vyberal látky z bližšie neurčenej minulosti, aby získal priestor pre hru predstavivosti. Išlo zväčša o historizujúce balady, z ktorých najznámejšia je Markéta Lazarová (1967). Takmer tri hodiny trvajúci film kritici označili za najvýznamnejší český film. Za normalizácie sa načas musel vzdať hranej celovečernej tvorby. Volil kratšie filmy, okrem iných aj tri dokumenty (Mesto v bielom, 1972 – Secesná Praha, 1974 – Karlovarská promenáda, 1973), ktoré patria do oblasti dokumentárnych básní. Vláčil sa často krát stal predmetom záujmu filmárov rôznych generácii, ako pre ojedinelý talent a špecifickú metódu práce, siahajúcu až na dno možností svojich i štábu, tak pre svoje vnútorné zápasy. Zápasy bol i výstižný názov výstavy fotografií o natáčaní Markéty Lazarovej a Údolí včiel v Koniarni Pražského hradu (2008) a rovnomenná publikácia so škálou krátkych štúdií. D. Vihanová v Hľadaní (1979) zachytila jeho úporné sústredenie pri filme o Antonínovi Dvořákovi (Koncert na konci leta, 1979), častý spolupracovník, kameraman František Uldrich, natočil medailón V sieti času (1990), režisér K. Smyczek, ktorý hral hlavnú detskú rolu v Holubici, natočil pre cyklus GENUS Život režiséra Františka Vláčila (1995). Najambicióznejším projektom je Sentiment (2003), hraná psychologická sonda dokumentaristu T. Hejtmánka, kde sklonok života rozleptaného alkoholom, nemocou a samotou, priblížil herec Jiří Kodet. Až na konci životnej i profesionálnej dráhy získal Vláčil i prestížne ocenenie: Českého leva za dlhoročný prínos českému filmu (1994). Rok 1998 priniesol najvyššie uznanie kritiky pre Markétu Lazarovú, a získala i Kryštálový glóbus za mimoriadny prínos svetovej kinematografii na MFF v Karlových Varoch. Vyšla o ňom kniha Podoby Františka Vláčila (1984, ČSFÚ), stručný portrét od Milana Hanuša, scenár Markéty Lazarovej s poznámkami režiséra a desiatkami náčrtov (1998, so štúdiou Zdeny Škapovej) a Šárka Horáková napísala životopis Podobenstvo o Františku Vláčilovi.