Lidija Fedosejeva-Šukšina

Lýdia Nikolajevna Fedosejeva-Šukšina Herečka, Národná umelkyňa Ruskej federatívnej republiky sa narodila 25.9.1938 v Leningrade. V r. 1957 bola prijatá do VGIK-u do triedy Gerasimova a Makarovej. Prvý krát sa objavila v epizódnej postave filmu „Maxim Prepelica“, no pri excelentonom výkone hlavných predstaviteľov si ju publikum nemalo možnosť veľmi všimnúť. Jej osobnosť sa naplno prejavila vo filme „Priateľky“. Jej prvým manželom bol ukrajinský herec Voronin. Zoznámila sa s ním pri natáčaní filmov. V r. 1960 sa im narodila dcérka Nasťa. Narodenie dieťaťa jej skomplikovalo štúdium a bola vylúčená z VGIK-u. Jej manžel však zašiel za dekanom a bola prijatá späť. Život mladých manželov bol komplikovaný, ona študovala v Moskve, on zostával žiť v Kijeve a ich dcérka vyrastala u babičky v Leningrade. Spolu sa videli len zriedka a tak si nezvykli na spoločný život. Po rozvode dcéru zverili do výchovy Voroninovej matky. Tá ju pred jej vlastnou matkou skrývala až kým sa jej dieťa celkom neodcudzilo. Časom sa táto rana vyhojila a dnes samotná herečka nechce udržiavať s dcérou nijaké vzťahy. Dokonca požadovala od novinárov, aby sa nemiešali do jej života a nepripomínali jej rodinnú tragédiu (dcéra bola uväznená za prechovávanie drog). Keď sa dozvedela, že v sníme „A aké je more“ bude hrať so Šukšinom, neočakávala veľa od ich stretnutia vzhľadom k legendám, ktoré kolovali o tomto hercovi. Dokonca žiadala režiséra, aby skúsil nájsť niekoho vhodnejšieho. Stretli sa spolu vo vlaku na ceste do Sudaku. Spievala v ňom „Kalinu krasnuju“ a on sa pridal. Celú noc sa spolu rozprávali. Počas zastávky jej natrhal kytičku kvetov. Dlho ich ochraňovala. Stretnutie zmenilo jej osobný aj tvorivý život. Vzali sa, spolu natočili filmy „Tresky-plesky“ a „Červená kalina (Kalina krasnaja)“. Šukšin sám napísal scenáre a režíroval oba filmy. Vzájomne sa pri spolupráci dopĺňali a mohli natočiť ešte veľa filmov. Lenže počas natáčania filmu „Bojovali za vlasť“, kde sa znovu stretli na placi, Šukšin nečakane zomrel. Lýdia ostala sama s dvoma dcérkami Mášou a Oľgou a stala sa živiteľkou rodiny. Po jeho smrti prijala jeho priezvisko. Pokračovala v natáčaní a takmer každý rok prichádzal nový film. Hrala postavy súčasné i historické, tzv. kostýmové. Patria medzi ne „Petrova mladosť“, „Cigánske šťastie“, „Nemáte ani tušenia“, „Vivat, gardemaríny“, „Petrohradské tajomstvá“ a ďalšie. Považuje sa za človeka, pre ktorého rodiinné šťastie je nadovšetko, napriek tomu, pokiaľ to nevychádza tak, ako by malo, je to ona, čo odchádza ako prvá. Tak to bolo aj pri neskorších pokusoch usporiadať si život s kameramanom M. Aranovičom, či s poľským umelcom Meževskim, ktorý sa nemohol zmieriť s tým, že ho poznali len ako muža Fedosejevovej. Potom sa v jej živote objavil ešte Bari Alibasov. Pomáhal jej a staral sa aj o jej deti. Keď sa jej dcére Máši narodil syn, priletel dokonca s celou novorodeneckou výbavičkou. Dnes žijú každý svoj život. Herečka ako svoje hlavné poslanie berie prácu okolo fondu na pamiatku Vasilija Šukšina.