Alexandr Kaljagin

Národný umelec Ruska v r. 1983, nositeľ špeciálnej ceny z MFF v Cartagene v r. 1977 za film „Nedokončená skladba“ a ďalších ocenení. Narodil sa počas evakuácie svojej rodiny vo vojnových časoch v dedinke Malmyž. Meno dostal po otcovi, ktorý v tom čase nemohol byť s nimi a vlastne aj na jeho pamiatku, pretože mesiac po jeho narodení zomrel na infarkt. Detstvo prežil v Moskve, kde žila vysoko vzdelaná rodina jeho matky. Mal výborný sluch, tak matka rozhodla, že sa bude učiť hrať na husliach. Dostal výborného pedagóga, no skončilo to tak, že Saša husle rozdupal. Od detstva však vystupoval s recitáciami a rozhodol sa, že bude hercom. Zdalo sa mu, že to bude ľahké. Ako sedem ročný predvádzal deťom zo susedstva bábkové divadlá. Sám si nakreslil scénu, urobil kulisy. Matka brala tento jeho vzťah k herectvu vážne. V r. 1955 napísal Sáša list samotnému Arkadijovi Rajkinovi a Rajkin mu odpovedal, že talent – to je práca., treba sa veľa učiť. Tento list si Kaljagin stále chráni. Matka syna síce podporovala v jeho záľube, ale trvala na riadnom vzdelaní. Kaljagin chodil do zdravotníckej školy. Stal sa ošetrovateľom na stanici Rýchlej pomoci. No po dvoch rokoch sa rozhodol oživiť túžbu z detstva a začal študovať herectvo. Štúdium absolvoval v r. 1965 na Ščukinovej div. škole. Pritom nechýbalo veľa a boli by ho zo štúdií vyradili. Nemal síce „vhodný“ vzrast a výzor, nehodil sa ani na milovníkov, ani na mladých hrdinov. No po jednej z jeho scénických skúšok jeho vystúpenie ohodnotil rektor školy ako najlepšie. Nakoniec sa stal jedným z najlepších žiakov. V škole sa tiež zoznámil s Tatjanou Korunovou, s ktorou sa aj oženil. Po skončení školy začal vystupovať aj s manželkou v Divadle na Taganke. Po konflikte s režisérom Ljubimovom, v ktorom sa režisér vyhrážal Kaljaginovi výpoveďou, Tatjana sama odišla na vlastnú žiadosť a venovala sa už len rodine. Kaljagin prešiel v r. 1967 do Divadla Jermolovej, kde v priebehu roka odohral v niekoľkých zaujímavých hrách. V r. 1970 prestúpil do Sovremennika a o rok neskôr do MCHATu. Tu zahral svoje najlepšie postavy: Trigorina v „Čajke“, Lenina „Tak zvíťazíme“, Leňu Šindina v „My dolupodpísaní“ a ďalšie. Spolupracoval tu s výborným režisérom A.V.Efrosom. Vo filme debutoval v r. 1967 epizódnou postavou v snímke „Nikolaj Bauman“. Účinkoval vo filme popredných režisérov, napr. N. Michalkova vo filmoch „Svoj medzi cudzími“ (Svoj sredi čužich, čužoj sredi svojich, 1974) a „Otrokyňa lásky“ (Raba ljubvi 1975), „Nedokončená skladba“ (Neokončennaja pjesa dlja mechaničeskogo pianino), v Gubenkovych „Poranených vtáčatách“ (Podranki, 1976) či vo „Výsluchu“ (Dopros, 1976) režiséra R. Odžagova. V jeho živote sa začalo objavovať veľa obdivovateliek. V rozhovoroch sa ho vypytovali na jeho súkromný život, ale o tom on veľa nehovoril nikde, ani v divadle. A tak skoro nikto nezaregistroval, že zostal sám, po tom, čo jeho manželka zomrela na rakovinu. Ich dcérka mala vtedy len 4 roky. Rok po jej smrti zomrela aj jeho milovaná matka. Sám vychovával svoju jedinú dcérku Xéniu, varil, pral, vodil ju do škôlky. Výber novej mamy nechal na ňu. Svoju druhú manželku Jevgeniu Glušenkostretol pri natáčaní filmu „Nedokončená skladba“. Krásná a najmä dobrá žena sa zapáčila jeho dcérke a odvtedy žijú spolu.Postava Platonova, ktorú v tomto filme stvárnil bola ocenená divákmi aj kritikmi. Paleta jeho filmových postáv je široká. Naši diváci ho mohli vidieť v televíznych seriáloch „17 zastavení jari“ (Semnadcať mgnovenij vesny, 1973) a „Biedna Nasťa“ a vo filme „Zázrak s vrkočmi“ (Čudo s kosičkami, 1973). Okrem herectva sa pokúšal aj o réžiu, jeho prvotinou bola melodráma „Priateľka moja“, natočená v r. 1985. Ďalší film natočil až o 10 rokov neskôr. Divadelnú réžiu si vyskúšal aj za hranicami.. V USA naštudoval hru „Revízor“, vo Francúzsku ho bola hra „Akt Š“. V r. 1993 založil divadlo „Et setera“ spolu so žiakmi školy MCHATu, ktorých viedol ako pedagóg. Tento krok podmienili aj zmeny v Divadle MCHATu, v ktorom pôsobil. So študentami naštudovalniekoľko hier. V súčasnosti Kaljagin stále hrá v divadle a pracuje aj pre film, ale po infarkte musí prehodnocovať množstvo práce a myslieť skôr na rodinu. Dcéra Xénia sa vyštudovala v Amerike, kde ostala žiť a pracuje tam ako programátorka. Syn z druhého manželstva, Denis, tiež študuje v Amerike.